Schleiermacherova hermeneutika: hlavné tézy, teória a ďalší rozvoj myšlienky

Friedrich Daniel Ernst Schleiermacher (1768-1834) sa nemusí počítať medzi najväčších nemeckých filozofov XVIII a XIX storočia, ako sú Kant, Herder, Hegel, Marx alebo Nietzsche. Určite je však jedným z najlepších mysliteľov takzvanej "druhej úrovne" toho obdobia. Bol tiež vynikajúcim klasickým učencom a teológom. Väčšina jeho filozofických diel je venovaná náboženstvu, ale z moderného hľadiska je to jeho hermeneutika (. teda. teória interpretácie), ktorá si zaslúži najväčšiu pozornosť.

Friedrich Schlegel (spisovateľ, básnik, lingvista, filozof) mal priamy vplyv na jeho myslenie. Myšlienky týchto dvoch vynikajúcich ľudí svojej doby sa začali formovať v neskorých 1790s, keď žili v tom istom dome v Berlíne na chvíľu. Mnohé z ustanovení teórie sú bežné. Pre každú tézu nie je presne známe, ktorý z dvoch manželov ju navrhol. Pretože Schlegelove metódy sú oveľa menej podrobné a systematické ako Schleiermacherove ustanovenia, tieto majú prvoradý význam.

Definícia

Nasledujúce mená sú spojené so vznikom teórie interpretácie: Schleiermacher, Dilthey, Gadamer. Hermeneutika, ktorej zakladateľ je považovaný za posledného z týchto filozofov, je spojená s problémami, ktoré vznikajú pri práci so zmysluplnými ľudskými činmi a ich produktmi (väčšinou s textami). Ako metodická disciplína ponúka nástroje na efektívne posudzovanie problémov interpretácie ľudských činov, textov a iných významných materiálov. Hermeneutika X. G. Gadamer A F. Schleiermacher sa spolieha na dlhoročnú tradíciu, pretože komplex problémov, ktoré rieši, sa objavil v ľudskom živote pred mnohými storočiami a vyžadoval opakované a dôsledné zváženie.

Interpretácia je všadeprítomná činnosť, ktorá sa rozvíja vždy, keď sa ľudia snažia pochopiť akýkoľvek význam, ktorý považujú za nevyhnutný. Postupom času sa problémy aj nástroje určené na ich riešenie výrazne zmenili spolu so samotnou disciplínou hermeneutiky. Jeho účelom je identifikovať hlavný rozpor procesu porozumenia.

Hermeneutickí Filozofi (F. Schleiermacher a G. Gadamer) nespájajte to s myšlienkou, ale s manipuláciami nad myslením. Pozrime sa na hlavné tézy a koncepty tejto teórie.

Rozvoj filozofickej myšlienky

Schleiermacherova teória hermeneutiky je založená na Herderovej výučbe v oblasti filozofie jazyka. Pointa je, že myslenie závisí od jazyka, je ním obmedzené alebo je s ním totožné. Význam tejto práce je, že je dôležité používať slovo. Medzi ľuďmi však existujú hlboké jazykové a koncepčno-intelektuálne rozdiely.

Najoriginálnejšou doktrínou vo filozofii jazyka je sémantický holizmus. Je to on, kto (podľa samotného filozofa) výrazne zhoršuje problém tlmočenia a prekladu.

Základné princípy

Ak vezmeme do úvahy schleiermacherovu hermeneutiku stručne a jasne, mali by sme venujte pozornosť k kľúčovým myšlienkam teórie, ktorú navrhol.

Tu sú jeho základné princípy:

• Interpretácia je oveľa zložitejšia úloha, ako sa zvyčajne chápe. Na rozdiel od bežnej mylnej predstavy, že " dochádza k porozumeniu, ako a samozrejme, "v skutočnosti" nedorozumenie nastáva ako samozrejmosť, takže porozumenie by sa malo hľadať a hľadať v každom bode".
• Hermeneutika vo filozofii je teória porozumenia jazykovej komunikácie. Je definovaný na rozdiel od jeho vysvetlenia, aplikácie alebo prekladu a nie je s ním stotožnený.
• Hermeneutika vo filozofii je disciplína, ktorá by mala byť univerzálna, to znamená disciplína, ktorá platí rovnako pre všetky tematické oblasti (Biblia, právo, literatúra), pre ústnu a písomnú reč, pre moderné a starodávne texty, pre prácu v rodnom a cudzie jazyky.
• Táto filozofická teória zahŕňa interpretáciu posvätných textov, ako je Biblia, ktoré sa nemôžu spoliehať na špeciálne princípy, napríklad na inšpiráciu autora aj prekladateľa.

Ako sa vykonáva interpretácia

Vzhľadom na otázky hermeneutiky stručne je potrebné venovať pozornosť samotnému problému interpretácie. Upozorňujeme, že Schleiermacherova teória sa tiež opiera o nasledujúce princípy:

• Pred začatím skutočnej interpretácie textu alebo diskurzu je potrebné najskôr dobre poznať historický kontext.
• Je dôležité jasne rozlišovať medzi otázkou významu textu alebo diskurzu a jeho pravdou. Existuje veľa diel pochybného obsahu. Predpoklad, že text alebo diskurz musia byť nevyhnutne pravdivé, často vedie k vážnemu nesprávnemu výkladu.
• Interpretácia má vždy dve strany: jednu jazykovú, druhú psychologickú. Jazykovou úlohou je vyvodiť záver z dôkazov, ktoré spočívajú v skutočnom použití slov v pravidlách, ktorými sa riadia. Hermeneutika sa však zameriava na autorovu psychológiu. Jazyková interpretácia sa týka hlavne toho, čo je v jazyku bežné, a psychologická interpretácia viac súvisí s tým, čo je charakteristické pre konkrétneho autora.

Odôvodnenie

Friedrich Schleiermacher, ktorý prezentuje svoje myšlienky hermeneutiky, naznačuje niekoľko dôvodov, prečo by jazyková interpretácia mala byť doplnená psychologickými. Po prvé, táto nevyhnutnosť vyplýva z hlbokej jazykovej a koncepčno-intelektuálnej identity jednotlivcov. Táto vlastnosť na úrovni jednotlivcov vedie k problému jazykovej interpretácie, ktorá spočíva v tom, že skutočné použitie slov dostupných na dôkaz bude zvyčajne relatívne malé a zlé v kontexte.

Odvolanie sa na autorovu psychológiu by malo pomôcť vyriešiť tento problém poskytnutím ďalších rád. Po druhé, odvolanie sa na psychológiu autora je tiež potrebné na eliminovať nejasnosti na úrovni jazykového významu vznikajúce v určitých kontextoch (aj keď je známy rozsah významov dostupných pre dané slovo).

Po tretie, s cieľom plne pochopiť jazykový akt, , čo potrebujete vedieť nielen jeho význam, ale aj skutočnosť, že neskorší filozofi ho nazývali "ilokučnou silou" alebo zámerom (spočíva v tom, aký druh zámeru vykonáva: posolstvo, motivácia, hodnotenie atď.).

Podmienka

Pre hermeneutiku F. Schleiermacher vyžaduje použitie dvoch rôznych metód:" porovnávacej " metódy (. teda. metóda jednoduchej indukcie), ktorú filozof považuje za dominantnú z jazykovej stránky interpretácie. V tomto prípade prekladá tlmočníka z konkrétneho použitia slova v pravidlách, ktoré ich všetky riadia, na metódu" veštenia" (to znamená vytvorenie predbežnej chybnej hypotézy založenej na empirických faktoch a ďaleko presahujúcej existujúcu databázu). Vedec považuje tento prístup za prevládajúci v psychologickej stránke interpretácie.

Pojem "veštenie", široko rozšírený v literatúre, je pre filozofa procesom psychologickej sebaprojekcie do textov obsahujúcich zrnko pravdy, pretože sa domnieva, že hermeneutika si vyžaduje určitý stupeň psychologického spoločného porozumenia medzi prekladateľom a tlmočníkom.

V Schleiermacherovej hermeneutike sa teda text posudzuje z dvoch pozícií.

Posudzovanie častí a celku

Ideálna interpretácia je svojou povahou holistickou činnosťou (tento princíp je čiastočne opodstatnený, ale zároveň presahuje sémantický holizmus). Každý daný text by sa mal posudzovať najmä vo svetle celého poľa, do ktorého patrí. Obe by sa mali interpretovať zo širšieho hľadiska porozumenia jazyka, v ktorom sú napísané, ich historického kontextu, praveku, existujúceho žánru a všeobecnej psychológie autora.

Takýto holizmus vnáša do interpretácie všadeprítomnú kruhovitosť, pretože interpretácia týchto širších prvkov závisí od pochopenia každého fragmentu textu. Schleiermacher však tento kruh nepovažuje za začarovaný. Jeho riešením nie je, že všetky úlohy by sa mali vykonávať súčasne, pretože to ďaleko presahuje ľudské schopnosti. Ide skôr o to, že porozumenie nie je otázkou všetko alebo nič, ale niečím, čo sa prejavuje do tej či onej miery, takže sa človek môže postupne posunúť k úplnému porozumeniu.

Napríklad, pokiaľ ide o vzťah medzi časťou textu a celým poľom, do ktorého patrí, z hľadiska hermeneutiky Schleiermacher odporúča prvé čítanie a interpretáciu každej časti textu čo najlepšie, aby sa dospelo k približnému všeobecnému pochopeniu celej práce ako celku. Metóda sa používa na objasnenie počiatočnej interpretácie každej zo špecifických častí. To poskytuje vylepšenú celkovú interpretáciu, ktorú je potom možné znova použiť na ďalšie spresnenie porozumenia častí.

Pôvod

Schleiermacherova hermeneutika je v skutočnosti takmer totožná s Herderovou teóriou. Niektoré spoločné stanovisko je spôsobené tým, že obaja boli ovplyvnení rovnakými predchodcami, najmä a. . Ernesti. Ak však vezmeme do úvahy stručne Schleiermacherovu hermeneutiku, treba poznamenať, že vďačí výlučne Herderovi za dva základné body: pridanie "lingvistického" k" psychologickému "výkladu a definíciu" veštenia " ako prevládajúcej metódy druhého.

Herder to už použil, najmä v dielach " o spisoch Thomasa Abbota "(1768)a "o poznaní a pocite ľudskej duše" (1778). Schleiermacherova teória v skutočnosti jednoducho kombinuje a systematizuje myšlienky, ktoré už boli "rozptýlené" prostredníctvom mnohých Herderových diel.

Rozdiely a vlastnosti

Existuje však niekoľko významných výnimiek z tohto pravidla kontinuity súvisiacich s rozdielmi medzi Schleiemacherovou teóriou hermeneutiky a Herderovými myšlienkami.

Aby ste to videli, mali by ste začať s dvoma odchýlkami, ktoré nie sú problematické, ale skôr významné. Po prvé, Schleiemacher zhoršuje problém interpretácie zavedením sémantického holizmu. Po druhé, jeho teória zavádza princíp ideálu univerzálnosti hermeneutiky.

Berme do úvahy, že Herder správne zdôraznil zásadný význam pri interpretácii správnej definície žánru diela, ako aj veľké ťažkosti pri tom v mnohých prípadoch (najmä kvôli neustálym zmenám a následnému rozšírenému pokušeniu falošne asimilovať neznáme žánre).

Schleiermacher však tejto otázke venoval relatívne malú pozornosť. Najmä vo svojej neskoršej práci podrobnejšie definoval psychologickú interpretáciu ako proces identifikácie a sledovania potrebného vývoja autorovho jediného "pôvodného riešenia [Keimentchluß]".

Okrem toho Herder zahrnul nielen jazykové, ale aj mimojazykové správanie autora medzi dôkazy týkajúce sa psychologickej hermeneutiky. Schleiermacher myslel trochu inak. Trval na obmedzení jazykového správania. Zdá sa tiež, že je to nesprávne. Napríklad zaznamenané činy krutosti markíza de Sade sa zdajú byť potenciálne dôležitejšie pre stanovenie sadistickej stránky jeho psychologického vzhľadu a pre presnú interpretáciu jeho textov ako jeho kruté výroky.

Schleiermacher (na rozdiel od Herdera) považoval ústrednú úlohu "veštenia" alebo hypotézy v hermeneutike za základ pre ostré rozlíšenie medzi interpretáciou a prírodovedou. Preto a klasifikovať ho ako umenie, nie ako vedu. Pravdepodobne by to však musel považovať za základ pre uznanie porozumenia a prírodných vied ako podobných.

Jeho teória má tiež tendenciu bagatelizovať, zakrývať alebo vynechávať niektoré dôležité body týkajúce sa hermeneutiky, ktoré už vyjadril Friedrich Schlegel. Jeho vlastný postoj k takýmto otázkam, vyjadrený v niektorých textoch, ako napríklad filozofia filozofie (1797) a fragmenty Athenaeum (1798-1800), sa do značnej miery podobá Schleiermacherovmu prístupu. Zahŕňa však aj body, ktoré sú v dielach filozofov menej odvážne, nejasné alebo úplne chýbajú.

Schlegel poznamenáva, že texty často vyjadrujú nevedomé významy. To znamená, že každá vynikajúca práca je zameraná na viac, ako odráža. Schleiermacher má niekedy podobný názor, ktorý je najzreteľnejší v doktríne, že tlmočník by sa mal snažiť porozumieť autorovi lepšie, ako pochopil sám seba.

Verzia takejto pozície, ktorú vyjadril Schlegel, je však radikálnejšia a poskytuje skutočne nekonečnú hĺbku významu, ktorá je pre samotného autora do značnej miery neznáma. Tento mysliteľ zdôraznil, že dielo často vyjadruje dôležité významy nie výslovne v žiadnej z jeho častí, ale v tom, ako sú spojené do jedného celku. Toto je veľmi dôležitý bod z hľadiska hermeneutiky. Schlegel (na rozdiel od Schleiermachera) zdôraznil, že diela spravidla obsahujú zmätok, ktorý musí prekladateľ identifikovať (rozlúštiť) a Tlmočník vysvetliť.

Nestačí len pochopiť skutočný význam mätúcej práce. Je vhodné to pochopiť lepšie ako samotný autor. Je tiež potrebné vedieť charakterizovať a správne interpretovať výsledný zmätok.

Rozvoj myšlienok

Napriek týmto významným, ale obmedzeným nedostatkom v detailoch Schleiermacherovej hermeneutiky, jeho nasledovník August Beck, ktorý je vynikajúcim klasickým filológom a historikom, následne predniesol široké a systematickejšie preformulovanie myšlienok hermeneutiky na prednáškach, ktoré boli publikované v Encyklopédia a metodológia filologických vied.

Tento vedec vyjadril názor, že filozofia by nemala existovať sama osebe, ale mala by byť nástrojom na pochopenie sociálnych a štátnych podmienok. Je to vďaka kombinovanému vplyvu interpretácií týchto dvoch mysliteľov, že hermeneutika skrátka dosiahla niečo veľmi podobné štatútu oficiálnej a všeobecne uznávanej metodológie pre klasickú a biblickú vedu XIX storočia.