Globálne riadenie v modernom svete

Globálne riadenie je systém princípov, inštitúcií, právnych a politických noriem, ako aj štandardov správania, ktoré definujú reguláciu globálnych a nadnárodných otázok v podmienkach sociálnych a prírodných priestorov. Táto regulácia sa vykonáva ako výsledok interakcie medzi štátmi prostredníctvom vytvárania mechanizmov a štruktúr nimi. Je tiež možné komunikovať na úrovni mimovládnych organizácií zúčastňujúcich sa na medzinárodných aktivitách. V tomto článku budeme hovoriť o tento koncept, a pokúša sa ho uviesť do života.

Vznik konceptu

Koncepcia "globálne riadenie" aktívne sa používa od roku 1970, keď sa v kontexte formovania komplexnej vzájomnej závislosti začalo vo svete objavovať veľké množstvo medzinárodných spoločenstiev planetárneho rozsahu. To si vyžadovalo vytvorenie mechanizmov spoločnej regulácie globálnych procesov, ako aj vyšší stupeň koordinácie.

Je potrebné globálne riadenie. Jeho prax a nápady teraz prešli významnými zmenami. Zároveň stále nie je jasné, ktorý princíp bude stále založený na jeho základe.

Vedecké zdôvodnenie koncepcie

Prvým konceptom globálneho riadenia bola teória politického realizmu, formulovaná na začiatku XX storočia. Jej zakladateľmi boli americkí a britskí vedci-Carr, Morgenthau, Kennani. Vo svojich spisoch vychádzali predovšetkým zo záverov anglického materialistického filozofa Thomasa Hobbesa, ktorý je považovaný za zakladateľa teórie spoločenskej zmluvy.

Vo svojej monografii "Leviatan" Hobbes hovoril o problémoch formovania štátu. Považoval najmä stav slobody, ktorý považoval za prirodzený. Podľa neho ľudia, ktorí v ňom zostali, neboli ani poddaní, ani panovníci.

Hobbes si bol istý, že v priebehu času ľudia sami prichádzajú k myšlienke potreby obmedziť stav absolútnej slobody. Vzhľadom na to, že ľudská prirodzenosť je vo svojej podstate egocentrická, vyvoláva to násilie a neustále konflikty. Túžba zbaviť sa vojen a katastrof vedie k tomu, že ľudia začínajú obmedzovať svoje práva nezávisle v prospech štátu a uzatvárajú takzvanú sociálnu zmluvu. Jeho úlohou je zabezpečiť bezpečnosť občanov a mier v krajine.

Podporovatelia politického realizmu začali extrapolovať Hobbesove myšlienky do sféry medzinárodných vzťahov. Tvrdili, že interakcia medzi krajinami prebieha na chaotickej úrovni, pretože neexistuje model nadnárodného centra. Z tohto dôvodu sa konečným cieľom krajín stáva osobné prežitie.

Spoločenská zmluva

Niektorí ďalej dospeli k záveru, že medzinárodné politické akty by sa mali skôr alebo neskôr uzavrieť vo forme podobnej spoločenskej zmluvy, ktorá zabráni akýmkoľvek vojnám, dokonca aj trvalým. V konečnom dôsledku to povedie k možnosti globálneho riadenia sveta, vytvoreniu svetovej vlády alebo Svet štát.

Zároveň stojí za zmienku, že priaznivci realistickej školy dospeli k záveru, že takýto vývoj udalostí je nepravdepodobný. Podľa ich názoru by tomu mal zabrániť nacionalizmus, ktorý zostáva najsilnejšou formou ideológie, pretože doteraz nezávislé národné štáty odmietajú uznať akúkoľvek vyššiu autoritu nad sebou a delegujú na ňu aspoň časť svojej vlastnej suverenity. Z tohto dôvodu sa im myšlienka strategického globálneho riadenia zdá nemožná.

Okrem toho vznikajúca anarchia medzinárodných vzťahov nenaznačuje, že svet je vždy vo vojnovom stave "zo všetkých proti všetkým". Zahraničná politika musí nevyhnutne zohľadňovať záujmy iných subjektov. V určitom okamihu k tomu príde každý vládca.

V záujme realizácie konkrétnych politických cieľov štáty medzi sebou uzatvárajú všetky druhy spojenectiev, čo umožňuje upokojiť medzinárodnú situáciu. Vznikajúca rovnováha síl vedie k stabilite, ktorá je založená na približne rovnakom rozdelení síl aj medzi najväčších a najvplyvnejších hráčov.

Ideológia liberalizmu

Škola liberalizmu sa zdá byť jednou z najstarších v štúdiu medzinárodných vzťahov. Jeho podporovatelia pravidelne diskutujú o možnosti globálneho riadenia. V mnohých svojich pozíciách stoja na opačných pozíciách ako Realizmus.

Je pozoruhodné, že mnohí liberáli, podobne ako realisti, zakladajú svoje závery na dielach filozofov osvietenstva. Najmä Rousseau a Locke. Akceptujúc možnosť anarchie v medzinárodných vzťahoch vyhlasujú, že človek nie je svojou povahou agresívny, pretože je zameraný na spoluprácu. Keď sa riadenie dostane na medzinárodnú úroveň, ukáže sa, že je výhodnejšie ako akýkoľvek konflikt, a to z etického aj racionálneho hľadiska.

Zároveň výrazne rastie materiálna závislosť štátov od seba, čo sa stáva jednou z charakteristických čŕt globalizácie, ktorá si vyžaduje medzinárodnú reguláciu, teda globálne riadenie.

Podľa liberálov medzinárodné organizácie prispievajú k šíreniu stability vo svete a upokojujú silné štáty vytváraním nových pravidiel a noriem v medzinárodnej politike. Toto je koncept globálneho riadenia. Okrem toho majú schopnosť riadiť konflikty medzi štátmi alebo im predchádzať.

Ak zhrnieme názory liberálov na tento problém, je potrebné poznamenať, že ekonomicky významný obchod považujú za dôležitú zložku ovplyvňujúcu zníženie počtu možných rozporov medzi krajinami. Akékoľvek javy a procesy, ktoré posilňujú vzájomnú závislosť sveta, sa považujú za predpoklady globálneho hospodárskeho riadenia. Tento koncept je podľa ich názoru faktorom pri zavádzaní globalizácie.

Varianty existencie svetovej vlády

Existuje niekoľko pohľadov na možnosti riadenia globálnych systémov a procesov. Napríklad sa navrhuje vytvoriť jednotnú svetovú vládu. Tento prístup predpokladá jeho vytvorenie a následné fungovanie v podobe domáceho riadenia.

V tomto prípade je problémom globálneho riadenia schopnosť poskytnúť mu primeranú autoritu, ktorej by sa všetky krajiny rovnako podriaďovali. Je potrebné pripustiť, že v súčasnosti sa táto možnosť neberie do úvahy kvôli jej nízkej pravdepodobnosti.

Väčšina odborníkov má tendenciu veriť, že moderné nezávislé štáty neuznajú žiadnu vyššiu autoritu nad sebou, oveľa menej delegujú na ňu aj časť právomocí pri riešení určitých problémov. Preto nie je možné globálne politické riadenie založené na domácich metódach.

Okrem toho, s takou rozmanitosťou politických systémov, úrovní hospodárskeho rozvoja, tradícií to vyzerá úplne utopicky.

O tomto prístupe však pravidelne diskutujú priaznivci rôznych konšpiračných teórií. Takzvané konšpiračné teórie obdarúvajú funkcie svetovej vlády rôznymi fiktívnymi alebo skutočnými štruktúrami. Napríklad G8, Organizácia Spojených národov, G20, klub Bilderberg, slobodomurári, Ilumináti, Výbor 300.

Reforma OSN

Ďalší prístup, ktorý znamená globálnu úroveň riadenia, je založený na reforme existujúcej organizácie Spojených národov. Podstatou tejto myšlienky je, že OSN by sa mala stať ústredným a kľúčovým článkom v riadení sveta. Zároveň sa predpokladá, že jej inštitúcie sa transformujú na pobočky a ministerstvá.

Bezpečnostná rada by zároveň prevzala funkciu akejsi svetovej vlády a Valné zhromaždenie by pôsobilo ako Parlament. Medzinárodný menový fond v tejto štruktúre má úlohu svetovej centrálnej banky.

Väčšina skeptikov tiež považuje túto formu globálneho riadenia procesov za nerealizovateľnú. K dnešnému dňu bola jediná skutočne významná reforma v OSN vykonaná v roku 1965.

V roku 1992 Egyptský generálny tajomník OSN Boutros Boutros-Ghali vyzval všetky krajiny, aby vykonali ďalšie zmeny, aby organizácia čoraz viac zodpovedala modernej realite. Táto myšlienka bola aktívne diskutovaná, ale neviedla k ničomu.

Podľa mnohých moderných odborníkov sa v súčasnosti OSN zmenila na rozsiahly systém, ktorý vyzerá skôr ako prototyp občianskej spoločnosti, ďaleko od ideálu, a nie ako svetová vláda. V tejto súvislosti sa verí, že v budúcnosti sa OSN bude pohybovať a rozvíjať týmto smerom. Jeho hlavná činnosť bude zameraná na občiansku spoločnosť, kontakty s národnou verejnosťou, spoločensky zodpovedné podnikanie, mimovládne štruktúry.

Vplyv USA

Možno ani jedna diskusia o svetovej vláde nejde bez zmienky o neustále sa zvyšujúcej hegemónii Spojených štátov vo svete, ktorá vedie k pochopeniu výlučne unipolárneho sveta.

Tento prístup je spojený s myšlienkou monocentricity, keď Amerika vedie všetko ako hlavný a jediný hráč. Jedným z hlavných zástancov tohto modelu je americký sociológ a politológ poľského pôvodu Zbigniew Brzezinski.

Brzezinski identifikuje štyri hlavné oblasti, v ktorých Amerika zaujíma a mala by v budúcnosti zaujať vedúce postavenie. Ide o ekonomickú, vojensko-politickú, masovú a technologickú kultúru.

Ak sa budeme riadiť týmto konceptom, na konci XX storočia sa Amerike otvorili neobmedzené príležitosti. Stalo sa tak po páde socialistického systému vedeného Sovietskym zväzom, rozpustení organizácií Varšavskej zmluvy a Rade vzájomnej hospodárskej pomoci.

Vzhľadom na približne rovnaké sily protivníkov sa po páde bipolárneho modelu sveta stali USA jedinými pánmi. Globalizácia, ktorá stále pretrváva, sa uskutočňuje v demokraticko-liberálnom duchu, s ktorým je Amerika úplne spokojná. Okrem toho takýto model pomáha zvyšovať ekonomický potenciál štátu. Drvivá väčšina ostatných štátov zároveň nevykazuje silnú nespokojnosť s činmi Spojených štátov.

Táto situácia pretrvávala v roku 1990, ale na začiatku XXI storočia sa začala dramaticky meniť. Svoju úlohu začali hrať India a Čína, ako aj západné krajiny, ktoré začali čoraz častejšie prejavovať svoju nespokojnosť s činmi Ameriky. V dôsledku toho je pre Spojené štáty čoraz ťažšie implementovať svoju politiku bez zohľadnenia záujmov, cieľov a aktivít iných významných svetových mocností. V tejto súvislosti je čoraz viac vedcov skeptických k myšlienke hegemónie USA.

Koordinácia medzinárodnej politiky

V súčasnosti sa zdá, že najrealistickejším modelom je ten, ktorý povedie k prehĺbeniu a rozšíreniu medzinárodnej politiky v rôzne oblasti. Verí sa, že to môže to sa môže stať v dôsledku podrobností a rozšírenia existujúcej agendy, ako aj zapojenia nových účastníkov, ktorými sa môžu stať nielen krajiny, ale aj korporácie, organizácie, všetky druhy verejných inštitúcií.

Diskusia o účelnosti a nevyhnutnosti medzinárodnej koalície prebieha od konca XIX storočia. Po prvej svetovej vojne sa stala obzvlášť aktívnou. Práve v ňom politici z celého sveta vidia kľúč k udržaniu stability a mieru. Podľa ich názoru by sa mali stať hlavnými cieľmi globálneho riadenia.

Hľadanie takých účinných spôsobov koordinácie tohto systému pokračovalo počas celého XX storočia. Napriek niektorým objektívne prekážajúcim faktorom pokračuje v súčasnosti.

Formát

Možnosť koordinácie medzinárodnej politiky sa prejavuje v rôznych inštitucionálnych formátoch. Sú klasifikované v závislosti od prijatia určitých politických rozhodnutí. Môžu byť centralizované za predpokladu, že účastníci delegujú svoje právomoci na jedno koordinačné centrum, ako aj decentralizované, keď sa každý z delegátov rozhodne sám.

Predpokladá sa, že rozhodnutia sa budú prijímať vždy na základe konsenzu a rokovaní na základe predtým známych a dohodnutých pravidiel, ktoré prijali všetci účastníci záväzkov bez výnimky.

Dnes medzi vplyvnými medzinárodné organizácie existujú ľudia, ktorí sú schopní vykonávať centralizovanú koordináciu politík takmer nezávisle na základe dohôd a pravidiel, ktoré predtým prijali. Zároveň využívajú delegované právomoci a zdroje. Medzi ne patrí napríklad Svetová banka.

Iní koordinujú politiky ostatných účastníkov na základe systému rokovaní a dohôd, napríklad Svetovej obchodnej organizácie. Príkladom decentralizovanej koordinácie sú samity G20 a podobne. Takáto koordinácia sa vykonáva na základe formálnych dohôd. Pozoruhodným príkladom sú kroky všetkých politikov, ktorí podpísali Parížsku dohodu o klíme.

Záver

Na záver možno konštatovať, že pokusy o medzištátnu koordináciu politiky a ekonomiky sa opakovane uskutočňovali v XX-XXI storočí. Žiadny z nich sa však nepreukázal ako skutočne úspešný.

V kontexte rastúcej závislosti krajín na pozadí globalizácie je dnes myšlienka izolacionizmu konečne vylúčená.

Výsledkom je, že v blízkej budúcnosti nemôžeme počítať so vznikom svetovej vlády ani s existenciou jediného hegemónskeho štátu.

Predpokladá sa, že najpravdepodobnejšou alternatívou koordinácie medzi štátmi bude interakcia založená na tradičných inštitúciách a formátoch. Budú sa však neustále zlepšovať, prijímať nové pravidlá podľa rôznych zásad.